Rozhovor Nade Kančevovej s Petrom Breierom, Katarínou Čiernou,
Danielom Hevierom, Vladimírom Kordošom,
Dušanom Nágelom a Jánom Šubom
Termín art brut po prvý raz použil francúzsky výtvarník Jean Dubuffet (1945) na označenie tvorby autorov stojacich mimo bežnej spoločenskej normy, najmä duševne chorých, rôznych excentrikov, vizionárov a pod. Záujem o výtvarné prejavy týchto ľudí však existoval už skôr. Vzrástol najmä po tom, čo v roku 1922 nemecký psychiater a kunsthistorik Hans Prinzhorn vydal svoj spis Bildnerei der Geisteskranken (Tvorba duševne chorých). Prinzhorn pri interpretácii diel týchto ľudí kládol dôraz predovšetkým na nevedomú tvorivosť, inštinktívnosť, nezámernosť, autentickosť… V literatúre dnes existuje veľa ďalších prívlastkov, ktoré pojem art brut sprevádzajú. Opisujú ho, hromadia sa, no niekedy mám dojem, akoby sa toto umenie už svojou podstatou všetkým definíciám vymykalo. Napriek tomu by som sa na úvod chcela opýtať, ako toto umenie vnímate vy a čím vás tvorba autorov art brut (duševne chorých), resp. spolupráca s nimi oslovuje alebo obohacuje?
Vladimír Kordoš: Asi tou svojou primárnosťou, tým základom, ktorý tvorbu robí tvorbou. Mám pocit, že je to niečo, čo u ľudí, ktorí sa dali na profesionálnu dráhu, mnohokrát vysychá. Akoby sa v tvorbe mnohých týchto ľudí nachádzal ten prvotný impulz, možno akési tvorivé „obnaženie“. Naozaj to nie je ľahké opísať.
Peter Breier: Pre mňa bola práca s výtvarným prejavom mojich pacientov vždy cestou do ich vnútorného života, pomocou ktorého som sa snažil pochopiť, čo sa asi tak deje v ich nevedomí. V podstate ma nezaujíma, akú nálepku priradia výtvarní teoretici tvorivému prejavu, dôležité pre mňa je, či ma dielo osloví alebo nie. A v umení, hlavne v neškolenom, autor vyjadruje svoje pocity bez vnútornej cenzúry, ktorú inak používa v slovnom prejave.
Daniel Hevier: Poznám mnoho ľudí, ktorí majú diagnózu „duševne chorý“. Mnohí sú však len chorobne citliví, neschopní prevádzkovať svoj život. Vo výtvarnom prejave sa ukazuje všetko ich bohatstvo, nemajú čo stratiť, a tak si môžu dovoliť ten luxus hovoriť za seba, autenticky, spontánne…
Katarína Čierna: Pri štúdiu a výskume neškoleného výtvarného prejavu som hľadala
Ako sa pozerať na art brut
odpovede na otázky: Čo človek sleduje svojím umením? Čo ním vyjadruje z hĺbok svojej osobnosti? Čo je to za tajomný zdroj, ktorý ho ženie k stvárneniu svojho sveta? Odpovede som našla v inštinktívnej a spontánnej tvorbe art brut. Fascinoval ma nezámerný proces tvorby, ktorý spredmetňuje skryté zákutia ľudského vnútra. Proces, ktorý privádza autorov k tvorivej extáze alebo ku kontemplácii. Art brut sa stalo pre mňa dôkazom, že najsilnejšie prejavy nie sú tie, ktoré sa človek učí na školách, ale tie, ktoré vychádzajú z autentickej potreby nejako sa vyjadriť.
Ján Šuba: Myslím si, že ozajstné umenie vyviera z autentickej, vnútornej potreby tvoriť, je zbavené manipulácií a kalkulácií. To je to podstatné na art brut. Dubuffet ho definoval, Prinzhorn zbieral a triedil. Fascinovalo lekárov, filozofov, výtvarníkov ešte skôr, ako bolo takto pomenované. Je zjavné, že je tu od nepamäti. Vo svojej podstate z neho čerpala výtvarná (a nielen výtvarná) moderna. Stále má čo povedať, oslovuje nových divákov. Kontakt s ním a jeho tvorcami bol pre mňa vždy fascinujúci.
Dušan Nágel: Na tvorbu týchto autorov existuje názor, že tvoria nezaťažene a nepodliehajú žiadnym profesionálnym kritériam, majú z tvorby radosť, tvorba ich očisťuje a podobne. Pri bližšom kontakte s nimi som mohol pozorovať, že aj ich tvorba je mnohokrát o trápení, neistote, hľadaní. Prístup k hotovým artefaktom je tu zhovievavejší, zohľadňujúci ich duševné stavy. V tomto smere majú určitú výhodu, pretože profesionálne kritéria stoja mimo rámec ich tvorby. Výhoda je mnohokrát v absolútnej nezaťaženosti, čistej prostote a otvorenosti. Istým obmedzením je, že táto tvorba je limitovaná a nedokáže naplniť určité profesionálne kritéria. To je môj poznatok aj skúsenosť.
Možno je to aj ich nezištná vôľa tvoriť…
Vladimír Kordoš: Aj vôľa a u niektorých aj nutnosť. A hlavne tvoriť pre seba. Pre seba a pre ten základný pud sebapoznania alebo sebavyjadrenia. Jednoducho preto, že to musí robiť.
Peter Breier: Neviem, či sa dá celkom hovoriť o nezištnej vôli tvoriť. Mnohí duševne chorí sa výtvarne vyjadrujú jednoducho preto, lebo je to pre nich jednoduchšie ako hovoriť o svojich pocitoch.
Katarína Čierna: Niektorí autori ceruzkou alebo štetcom ventilujú svoje problémy, iní hľadajú vo svojich kresbách či maľbách vnútorný mier, ďalší tvoria obsesívne. Z akéhosi nutkania a bez vedomej kontroly rozumu vyjadrujú nečakané výtvarné predstavy. Každý z nich vydáva správu o sebe. Stopu. A to netradičným výtvarným jazykom a neformálnymi vyjadrovacími postupmi. Sú to diela, vypracované detailne a s námahou, niektoré sú len načrtnuté, iné majú groteskný nádych a z ďalších naskakuje „husia koža“.
Ján Šuba: Napríklad u ľudí trpiacich infantilným autizmom sa nedá hovoriť o zištnosti, nezištnosti, tieto kategórie sú im neznáme. Títo ľudia tvoria z najvnútornejšej potreby. Nevieme, čo spôsobuje taký tvorivý pretlak. Podstatou je pravdepodobne ich nadmerná schopnosť vizualizovať, fascinácia detailom a niekedy až fotografická pamäť. Možno sa len takto vedia zmocniť reality, zo svojsky vnímaných fragmentov reflektovať okolitý svet. Je fascinujúce nahliadnuť do týchto sfér.
Ako ste sa k spolupráci s týmito autormi dostali?
Vladimír Kordoš: V podstate som k tomu mal vždy určité predispozície. Zaujímal ma napríklad fenomén detskej kresby, ktorá má k tvorbe týchto ľudí blízko. Okrem toho som počas bývalého režimu pracoval v Národnom osvetovom centre, kde som v sekcii pre výtvarnú tvorbu robil rôzne workshopy s amatérmi. Niekedy sa medzi nimi objavovali aj ľudia z tejto oblasti, ktorých som si všimol. Moja neskoršia spolupráca s Ligou za duševné zdravie sa potom začala tak, že môj syn psychicky ochorel. To bol zrejme prvý impulz, prečo ma Peter Breier oslovil. Doktor Breier je totiž podľa mňa ten typ psychiatra, ktorého zaujímajú aj rôzne presahy, či už výtvarné, alebo hudobné… Tieto podnety dokáže potom nainfikovať, v pozitívnom zmysle tohto slova, aj do svojich pacientov. Pri našich debatách ma požiadal, či by som sa nechcel ako pedagóg zúčastniť takej výtvarnej terapie. Súhlasil som. Bolo mi to blízke práve cez moju niekdajšiu spoluprácu s amatérmi a zrejme aj cez moje pedagogické skúsenosti. Výtvarné workshopy v Lige som potom začínal robiť spolu s Igorom Minárikom, Riou Bakošovou a psychologičkou Katarínou Čermákovou. Neskôr Igora nahradil Dušan Nágel. Sú to ľudia, s ktorými som zažíval mimoriadnu súhru v našich aktivitách.
Peter Breier: Pri práci s arteterapiou som videl mnoho talentovaných ľudí. Poznal som prácu Prinzhorna, poznal som prácu rakúskych kolegov v Guggingu, kde sústredili talentovaných umelcov z celého Rakúska. V čase, keď sa tak stalo, to bola skvelá myšlienka, ale psychiatria pokročila trocha ďalej a ja som nepovažoval za ideálne vytrhnúť pacientov natrvalo z ich prostredia. Preto som sa snažil vytvoriť niečo iné, vytipovať talentovaných pacientov, dať im možnosť nájsť novú náplň života. Workshopy sú prácou v skupine, sú cestou, ako sa naučiť lepšie komunikovať a získať aj technické zručnosti. Ale mal som aj postranné ciele, inšpirovať rozvoj arteterapie na Slovensku a zverejňovaním týchto aktivít znižovať stigmu duševných chorôb v spoločnosti.
Daniel Hevier: Dlhé roky sledujem ich prejavy, nielen výtvarné, ale aj literárne, hudobné, filozofické… Keď som dostal prizvanie k tomuto projektu, budovať slovenskú zbierku tohto umenia, bez zaváhania som ponuku prijal.
Katarína Čierna: K tvorcom art brut som sa dostala ako kurátorka medzinárodných Trienále insitného umenia, ktoré koncipuje a organizuje Slovenská národná galéria. V roku 2004 bola partnerom INSITY farmaceutická spoločnosť Pfizer, ktorá v ten istý rok vypísala celoslovenskú súťaž „Hľadá sa talent“ pre autorov z psychiatrických kliník a Domovov sociálnych služieb. Do súťaže bolo prihlásených viac ako 600 výtvarných prác. Najlepších autorov ocenila porota v zložení Martin Knut, Vladimír Kordoš, Igor Minárik, Katarína Kuzmová, Terézia Szádocká a ja. Ich práce boli prezentované v Galérii Nezábudka, ktorá bola otvorená v tento plodný rok z iniciatívy Petra Breiera, prezidenta Ligy za duševné zdravie, za pomoci spoločnosti Pfizer a Galérie insitného umenia v Pezinku, ktorá je v správe SNG. V Galérii Nezábudka boli časom vytvorené a doktorom Breierom podporované workshopy arteterapie. Autori sa už štvrté leto stretli na týždennom tvorivom sympóziu v čarovnom prostredí areálu Galérie insitného umenia v Schaubmarovom mlyne v Pezinku. Pod tvorivým vedením Vlada Kordoša, Daniela Heviera, Katky Čermákovej, Nade Kančevovej a Sone Sadílkovej sa postupne vytvorila skvelá partia ľudí, ktorí majú obrovskú chuť niečo o sebe povedať.
Ján Šuba: Je to môj profesijný aj osobný záujem, v podstate od nástupu na detskú psychiatriu. Viac ako dvadsať rokov dokumentujem výtvarné aktivity detí trpiacich duševnou poruchou. Vždy ma zaujímali oba okruhy: výtvarné umenie, psychiatria a ich vzájomné presahy. Detská výtvarná tvorba má svoje nezameniteľné postavenie v diagnostike aj liečbe psychických porúch. Posledných desať rokov sa naše občianske združenie snaží podporovať výtvarné aktivity na Klinike detskej psychiatrie.
Dušan Nágel: V roku 1999 som začal pedagogicky pôsobiť na ZUŠ Exnárova 6. Po predchádzajúcom pedagógovi tam zostala skupina žiakov z DSS Rosa na Dúbravskej ceste 1. Bola to skupina rôznej vekovej kategórie s rôznymi duševnými aj fyzickými postihmy. Stál som pred voľbou, či túto skupinu v škole ponechám alebo nie. Rozhodol som sa, že to skúsim jeden školský rok, počas ktorého sa prehĺbil môj záujem o týchto ľudí. Už 13 rokov sa každý utorok stretávame v triede, rozprávame sa, tvoríme, sme blízko seba. Mnoho som sa za ten čas dozvedel, a nie vždy to súvisí iba s tvorbou. S touto skúsenosťou som v roku 2008 vstupoval aj do Ligy za duševné zdravie ako výtvarný lektor výtvarných ateliérov ľudí so skúsenosťou s duševným ochorením. Treba povedať, že sú to rozdielne štruktúrované skupiny. V tej z Rosy je vážnosť postihnutia závažnejšia, limity na samotnú tvorbu sú značne obmedzené. V Lige sú jasnejšie autorské prístupy, dispozícia k tvorbe je stabilnejšia. Je pre mňa zaujímavé vnímať vznik jednotlivých prác v týchto skupinách. Po autorskej aj obsahovej stránke.
Art brut stojí na pohyblivom pomedzí. Jeho protipólom je umenie „vysoké“, profesionálne, akademické. Neraz to však boli práve profesionálni výtvarníci, ktorí v tvorbe duševne chorých nachádzali inšpiráciu (dadaisti, surrealisti, expresionisti…). Záujem o toto umenie medzi výtvarníkmi pretrváva dodnes; stále sa objavujú autori, ktorí sa niekedy štylizujú do podobných výtvarných polôh. Dokonca mám pocit, že ak by sme niektoré z takýchto diel od školeného výtvarníka položili vedľa práce „artbrutistu“, asi by sme nezistili, ktoré z týchto dvoch diel vytvoril profesionál. V čom vidíte rozdiel v tvorbe školených autorov a autorov art brut, resp. existuje tam podľa vás nejaký rozdiel?
Vladimír Kordoš: To je zaujímavý postreh, ale týka sa to, samozrejme, iba niektorých výtvarníkov. Snaha zbaviť sa rozumovej kontroly je niečo, o čo sa vo výtvarnom umení mnohí usilovali. Napríklad aj spomínaný Jean Dubuffet alebo Arnulf Reiner. Možno som mal k tomu niekedy blízko aj ja, napríklad svojimi prstovými maľbami, ale všimol som si, že to robili aj iní výtvarníci. Maľovali napríklad ľavou rukou alebo sa snažili nejakým iným spôsobom zachytiť tú čistotu podvedomia. Ak mám hovoriť za seba, tak keď som chodil na ŠUP-ku, robili sme rôzne bežné školské cvičenia, maľovali sme hlavu alebo zátišie… Keď som potom nastúpil na vysokú školu, začal som akosi príliš vnímať, že som tu ja, držím v ruke ceruzku a je tu nejaký model, ktorý chcem zachytiť. Začal som akosi prisilno cítiť seba a tú ruku. Už som nevedel robiť tak priamočiaro a chcel som sa z toho vyslobodiť. Skúšal som to rôznymi spôsobmi, napríklad som začal robiť rýchlo, neskôr ma oslovila akcia. V priebehu akcie potom často vznikali situácie, keď som sa správal ako dieťa. Jednoducho som sa pri tom bavil, aj keď scenár tej akcie bol vopred pripravený. Na niektorých vysokoškolských prácach alebo aj prácach šupkárov si občas všímam, že študenti v tvorbe dospejú k určitej mechanike a tá mechanika je nebezpečná. Je úplne jedno, v akom štýle, akým spôsobom alebo v akom období ten človek tvorí.
Peter Breier: Technika je často obranou pred vyjadrením vlastných pocitov. Ak profesionálnemu umelcovi snaha vyjadrovať sa čo najjednoduchšie pomôže k spontánnemu prejavu, tak je to fajn.
Daniel Hevier: Keby sme vedľa seba položili práce profesionála a „artbrutistu“, niekedy by sme ten rozdiel spoznali. Profesionál, hrajúci sa na neškoleného maliara, by bol totiž slabší, menej výpovedný a sugestívny.
Katarína Čierna: Art brut nie je prúd, nemôže byť ani imitované a ani nemôže súvisieť s nejakou školou. Je to viac menej územie, existencionálny výraz, ktorý sa nevzťahuje na kultúrnu a umeleckú kreativitu alebo módnu reprezentáciu. Každý autor je jedinečný. A aký je rozdiel medzi „kultúrnym“ (tzv. vysokým) umelcom a autorom art brut? Ten prvý sa usiluje, aby bolo jeho dielo prezentované a známe. „Artbrutista“ sa o to nezaujíma. On „len“ tvorí. To je všetko. Z dejín umenia vieme, že hodnoty neškoleného umenia aj prejavy duševne chorých adoroval už romantizmus. predovšetkým na prelome 19. a 20. storočia, keď umelci hľadali inšpiráciu pre vyprázdnený akademizmus. Význam art brut sa stupňuje s konceptuálnym umením, fluxusom, minimal artom, arte povera, atď. keď profesionálni umelci objavujú fantastické krajiny psychózy, schizofrenické alebo maniakálne zážitky a inšpirujú sa nimi vo svojej tvorbe.
Ján Šuba: Niekedy naozaj nie je možné rozoznať školeného a neškoleného autora, podstatná je sila výrazu Art brut na Slovensku
a intuitívne vnímaná rýdzosť. Je to niečo, čo sa ťažko definuje, čo nás fascinuje na neštylizovanom ľudovom umení alebo na umení „primitívov“. Dnes sa možno paradoxne môžeme stretnúť s neúprimným štylizovaním sa do polohy art brut, ale citlivý divák sa nedá zmiasť.
Dušan Nágel: Určité rozdiely vidím. Napríklad v koncentrácii pri práci. Pre „artbrutistov“ je koncentrácia pri tvorbe niekedy limitujúcim faktorom v zápornom zmysle slova. Ďalším momentom je racionalita ako formotvorný prvok. Akoby v niektorých situáciách absentovala a bola prítomná len intuícia, plytšia alebo hlbšia. Tým nastávajú určité obmedzenia v prehĺbení daného námetu. Takisto v sústredenom pokračovaní na danej téme v dlhšom časovom intervale. V osvojovaní si technických princípov pri tvorbe, pracovať na zadanú tému, atď.
Možno sa mýlim, ale mám pocit, že psychické problémy sa veľmi často objavujú práve medzi umelcami a medzi tvorivými ľuďmi všeobecne. Neviem, či je to tým, že títo ľudia sú citlivejší, alebo na to existuje nejaké odborné vysvetlenie. V každom prípade, myšlienka, že umenie má blízko k duševnej chorobe, nie je nová…
Vladimír Kordoš: Iste, veď zoberme si, koľko bolo umelcov, ktorí boli sentimentálni, náladoví, jedovití, depresívni a niekedy zrejme aj chorí. Nielen medzi výtvarníkmi, ale veľmi často aj medzi básnikmi či spisovateľmi… Prichádza mi v tejto súvislosti na myseľ zopár autorov, ktorých som „objavil“ ešte v časoch socializmu. Napríklad taký Louis Soutter alebo Ernst Jacobson. Boli to školení výtvarníci, ktorí ochoreli a cez tú chorobu sa postupne akoby začala aj ich tvorba „rozkladať“ a zároveň naberať silný, originálny výraz. To ma vždy nesmierne vzrušovalo. V začiatkoch boli ich práce bežné, až potom získavali na sile a fascinácii.
Peter Breier: Naozaj sa zdá, že medzi umelcami je viac duševných problémov, ale neviem, či to nie je len mýtus. Nepoznám žiadnu odbornú prácu, ktorá by zisťovala, či je medzi umelcami viac ľudí s duševnými problémami ako v bežnej populácii. Možno, že naozaj citliví ľudia sa potrebujú vyjadrovať umeleckými prostriedkami. Na druhej strane sa mi zdá, že umelci v snahe vyzerať zaujímavo a byť známi, robia cielene veci, ktoré vyzerajú ako prejav duševnej choroby.
Katarína Čierna: Áno, určite to súvisí s mimoriadnou senzilibitou umelcov. Boli to predovšetkým lekári a psychiatri, ktorí sa koncom 19. storočia a v 20. storočí začali zaujímať o tému „génius a šialenstvo“, objavili umeleckú tvorbu pacientov ústavov a emancipovali ju. Či už to bol Talian Cesare Lombroso v práci Genio e folia (1863) alebo Francúz Marcel Réja v L´art chez les fous (1907), ktorí zdôrazňovali vzťah umelca medzi „géniom a šialenstvom“ a uvádzali príklady ako Vincent van Gogh a Ludwig Beethoven, a napokon spomínaný Nemec Hans Prinzhorn (1922), ktorého dielo sa stalo bibliou surrealistov.
Ján Šuba: Myslím si, že toto zjednodušenie je trošku zavádzajúce. Aj keď napríklad psychodynamické psychologické smery tvrdia, že na pozadí každej tvorivej činnosti je vlastne vždy emocionálny, existencionálny alebo erotický konflikt. Psychické problémy môže mať každý, nadaný, nenadaný… každý mysliaci a cítiaci človek.
Dušan Nágel: Štatistický prehľad nepoznám, môj súkromný poznatok je iný. Umelci všeobecne sú pod väčším dohľadom verejnosti, sú viac sprítomňovaní. Samozrejme, súvisí to s ich tvorbou. Široká anonymná vrstva spoločnosti je chránená pred stratou svojho súkromia. Existuje napríklad zaužívané tvrdenie, že umelci viac konzumujú alkohol. Konzumácia alkoholu v iných profesiach však nie je verejnosťou až tak dôsledne zhodnocovaná. Cítim, že podobný prístup môže byť aj v hodnotení duševných porúch.
Máte pocit, že to, čo týmto ľuďom „ubralo“ ich ochorenie, akoby malo tendenciu „vyrašiť“ niekde inde, napríklad práve vo výtvarnej oblasti?
Vladimír Kordoš: Áno, myslím si, že je to tak.
Peter Breier: To neviem. My všetci máme asi mnoho oblastí, v ktorých sme talentovaní a nikdy ich v sebe neobjavíme. Mám teraz čerstvú skúsenosť z Anglicka, kde jeden z mojich pacientov, vo veku už takmer 60 rokov, začal spontánne maľovať počas epizódy mánie, ktorú predtým nikdy nemal. Nikdy predtým sa maľovať nepokúšal. Keby vedel ostať cieľavedomý a pokračovať, mohol by si tým nielen zarábať na živobytie, ale snáď sa aj presadiť v umeleckých kruhoch.
Katarína Čierna: Často je tvorba ľudí s duševnými problémami akousi kompenzáciou absentujúcej verbálnej komunikácie. Niektorí objavia svoj talent až pri arteterapii. A náš výtvarník zostáva v úžase, že jeho ruka dokáže zaznamenať predstavy, pocity, sny a túžby. Nie je práve toto zmyslom umenia?
Ján Šuba: Neviem, či sa vždy dá vystopovať táto následnosť. Alebo či sa dá táto situácia interpretovať ako nejaký kompenzačný mechanizmus. V histórii sú príklady aj na opačný priebeh, napr. u Ernsta Josephsona.
V čase, keď robíme tento rozhovor, nevieme celkom dobre odhadnúť, čo pripravovaná výstava a katalóg prinesú. Hoci nepochybujem o tom, že tento projekt chystáme s najlepším úmyslom, predsa len ma jedna vec trocha zneisťuje. Totiž tvorba, ktorá doteraz stála v ústraní, tým, že sa stáva súčasťou galerijnej inštalácie, prejde do centra pozornosti. Nemyslíte si, že týmto autorom predsa len viac „pristane“ ústranie a intimita? Úplná odhalenosť asi nemusí byť vždy prospešná. Aký je váš názor?
Vladimír Kordoš: V našej situácií by som sa toho neobával. Myslím, že je dobré, keď sa ich výsledky vystavia. Mnohým našim autorom to určite urobí radosť a dodá sebavedomie.
Peter Breier: Mnohí z nich sa stále boja vyjsť na verejnosť s tým, že majú duševné problémy. Už len ich zverejnenie je rizikom. Takže pre niektorých to môže znamenať, že ich okolie bude diskriminovať, ale pre ďalších je to naozaj cesta, ako si zvýšiť sebavedomie a prípadne aj nájsť novu náplň života či profesionálne zameranie.
Daniel Hevier: Sú to slobodní ľudia. Kto by nezniesol tlak iných očí, nemusí sa prezento-vať. Takýto postoj treba rešpektovať. Ale silná osobnosť obstojí – a medzi týmito ľuďmi je väčšina silných osobností, hocako čudne to môže znieť. Mnohých z nich to aj povzbudí, bude to pre nich určitá satisfakcia. A tento akt je dôležitý aj smerom k verejnosti, aby sme si uvedomili, že hodnoty nie sú hodinky, vila, či auto… Hodnotami sú tvorenie a vytvárania, ktorými človek prekonáva vlastnú malosť.
Katarína Čierna: Je pravdou, že mnohí tvoria v tichu domova a ich práce sú len a len intímnymi výpoveďami. Poznáme talentovaných umelcov, ktorých tvorbu objavili príbuzní až po ich smrti. Takým umelcom bol napríklad František Ježovít z Košolnej, ktorý vytvoril 60 cementových sôch v životnej veľkosti. O ich existencii nevedel žiadny sused. Alebo rakúsky „artbrutista“ Emanuel Navratil s kresbami, vytvorenými počas hospitalizácie na psychiatrickej klinike. Práce objavila vnučka po jeho smrti. Nemyslím si, že galerijná prezentácia autorom art brut môže uškodiť. Diela art brut dlho zostávali v tieni tajomstva zberateľov. V priebehu posledných 30 Art brut na Slovensku
rokov sa zmenila situácia vo svete, art brut cirkuluje, množia sa výstavy i publikácie. Považujem za správne ukazovať verejnosti tieto dielka a diela čistého žriedla umenia. Inšpirovať a podnecovať aj iných k tvorbe, ktorá môže byť tiež hrou. Napokon Joseph Beuys výstižne povedal: „Každý človek môže byť umelcom“.
Ján Šuba: Myslím si, že istá rezervovanosť je namieste. Snažíme sa k zverejneniu pristupovať citlivo a korektne, so zreteľom na osobnosť autorov. Táto tvorba, napriek jej prezentácii a propagácii pravdepodobne neprejde do „centra“ pozornosti. Nemá atribúty zábavy. Našou snahou je prezentovať niečo autentické, svojím spôsobom neprvoplánové, hlboko ľudské. Od diváka to bude vyžadovať otvorenosť a ochotu prijímať veci, také aké sú.
Všimla som si, že vo svete sa art brut v posledných rokoch stáva priam módnou záležitosťou. Snaha zaujať pozornosť divákov autentickým dielom človeka, ktorý sa vymyká psychologickej alebo sociálnej norme, môže byť súčasťou celkom úspešnej politiky galerijných domov…
Vladimír Kordoš: Módy vždy boli a vždy budú. Vo Viedni som napríklad minulý rok videl zopár výstav, ktoré sa zaoberali podobnou tematikou, a povedal by som, že z takých 50 percent sa mi tieto veci zdali byť komerčné a robené hlavne na efekt. Samozrejme, súvisí to aj s trhom. To je vždy riziko a nikdy nevieme odhadnúť, kedy sa to preklopí. Ale to už je niečo, čo my asi nevyriešime. Ak by náhodou niektorý z našich autorov postupne začal robiť komerčne, tak sebe trošku pomôže, ale do dejín asi nevstúpi. Neviem zatiaľ odhadnúť, či v rámci výtvarnej obce niektorý z nich obstojí. No možno budú ich práce zaujímavé pre niektorých výtvarníkov a aj pre niektorých citlivejších vnímateľov.
Peter Breier: K tomuto sa nedokážem vyjadriť. Pokiaľ ide o výstavy, ktoré som v Londýne v poslednej dobe videl, zaujímavá v tejto súvislosti bola napríklad výstava van Gogha, kde jeho diela boli kombinované s korešpondenciou, hlavne s bratom. Očakával som, že cez tie listy pochopím viac z jeho emócií, ale týkali sa hlavne techniky a spracovania jednotlivých diel. Van Goghovo umenie som vždy považoval za veľmi spontánne, ale z jeho korešpondencie vidieť, že tieto diela boli absolútne premyslené. Takže ani spontánnosť a premyslenosť sa nemusia vylučovať.
Katarína Čierna: Art brut oslovuje veľmi citlivých zberateľov, galeristov, výtvarníkov, odborníkov a intelektuálov, ktorí nachádzajú v tomto fenoméne archetypálnu prapodstatu umenia. Isteže, na tomto poli parazitujú tiež šikovní obchodníci, ale taký je už trh s umením.
Ján Šuba : To je možné. Pre autorov art brut je to iste dobrá správa. Ostáva však otázkou, či módnosť je v tomto alebo inom prípade iba pozitívna…
Hoci v našom prostredí zatiaľ asi ťažko možno hovoriť o trhu s týmto umením, predsa len už existuje niekoľko prvých zberateľov, o ktorých vieme…
Vladimír Kordoš: Áno, je už zopár prvých zberateľov, napríklad v okruhu mojej rodiny a priateľov. Sympatické je, že sú to ľudia, ktorí sa zatiaľ nikdy s ničím podobným nestretli. Majú tie práce doma vystavené, veľmi si ich obľúbili a už by sa ich nevedeli zriecť.
Peter Breier: Na Slovensku zatiaľ o žiadnych zberateľoch neviem, ale viem, že napríklad práce umelcov z Guggingu sa dnes predávajú do veľkých svetových galérií.
Daniel Hevier: Že už existujú zberatelia, je skvelé. Ide však o to, aby sme individuálne iniciatívy zhodnotili a venovali sa tomuto fenoménu aj profesionálnejšie – nechcem povedať inštitucionálne. Ale aby sa začala vytvárať veľká zbierka, robili sa výstavy, vyšla reprezentatívna monografia, najprv kolektívna, a potom možno menšie monografie jednotlivých maliarov.
Katarína Čierna: V Európe a vo svete sú galérie, múzeá, či už privátne alebo štátne, ktoré budujú zbierky art brut. Rovnako aj Slovenská národná galéria má kolekciu, zameranú na tento fenomén. Súkromní zberatelia art brut sa na Slovensku vyskytujú sporadicky, viac ich je v Čechách. Napríklad zbierka Jana a Evy Švankmajerovcov a Pavla Konečného so záberom aj na slovenských umelcov.
Ján Šuba: Zberateľstvo by malo byť kultivované „fandovstvo“, inak je len hromadením…
Moja posledná otázka sa týka už spomínanej arteterapie, ktorá má v slovenskom prostredí stále trocha rozpačité postavenie. Niekedy sa napríklad stretávam s názorom, že arteterapia je len akási „pseudometóda“, ktorej účinky sú preceňované. Odhliadnuc od toho, či ide alebo nejde o metódu, myslíte si, že tvorivý proces má, alebo môže mať liečebný význam? Aké sú vaše skúsenosti?
Vladimír Kordoš: Jednoznačne má. Myslím si, že v tomto ohľade je dôležitý hlavne jeden moment. Totiž, psychicky chorí ľudia sú často vytlačení zo spoločenského života a prostredníctvom tvorby získavajú niečo, čím sa so svojou chorobou môžu vyrovnať. Niekedy sa v tejto oblasti dokonca môžu aj etablovať. To je podľa mňa veľmi dôležité. Jednak pre ich sebauspokojenie, ale aj sebavedomie. Dnes, keď už človek často iba prijíma, je mi hlavne sympatické, že cez svoju tvorbu títo autori nie sú iba pasívnymi konzumentmi života. Myslím si, že je to niečo, z čoho by sa mnohí z nás mohli poučiť. Robiť niečo tvorivé možno časom nebude iba terapia týchto ľudí, ale aj naša.
Peter Breier: Arteterapia samotná nemá za cieľ rozvíjať umeleckú tvorivosť. Ak k tomu prispeje, je to len bonus. Naopak, pomocou umeleckých artefaktov sa snaží pochopiť myslenie pacienta a jemu tiež pomáha lepšie spoznať samého seba. Ak niekto pochybuje o tom, že arteterapia má terapeutické možnosti, mal by sa zapojiť do nejakej terapie a vyskúšať ju sám na sebe. Potom budem ochotný s ním diskutovať o jej preceňovaní.
Daniel Hevier: Ja používam výtvarné techniky aj pri svojich kurzoch tvorivého písania alebo kreativity vôbec. Zažil som už mnohokrát, že človek zablokovaný v slovnom vyjadrovaní alebo v písomnom prejave sa pri maľovaní uvoľnil, poskytol priestor svojej spontánnosti. A zrazu aj lepšie písal.
Katarína Čierna: Arteterapia je veľmi dôležitá. Posilňuje osobnosť cez zážitky pri umeleckej tvorbe a som veľmi rada, že pomaly sa etabluje aj na Slovensku. Na medzinárodnej výstave INSITA boli prezentované aj diela autorov z arteterapií, ktoré majú v Európe dlhú tradíciu. Ivan Jakubovie tu vystavoval výtvarné práce, ktoré vznikli počas arteterapie v rámci Ligy za duševné zdravie.
Ján Šuba: Arteterapia má jednoznačný liečebný dosah. Myslím si, že so mnou budú súhlasiť kolegovia celého spektra psychologických škôl, že existujú také psychické poruchy, kde má arteterapia významné postavenie a inde skôr doplnkové, rehabilitačné. Na klinike máme maliarsky ateliér, keramickú a drevospracujúcu dielňu. Naši pacienti fotografujú. Kontakt s umením má pre zdravie, samozrejme, aj preventívny význam.
Dušan Nágel: Musím konštatovať, že som značne skeptický pri odpovedi na túto otázku. Môj skepticizmus vychádza z osobných kontaktov s touto skupinou ľudí. Som konfrontovaný so situáciami, reakciami, rôznymi Art brut na Slovensku
okolnosťami, v ktorých arteterapia nenapĺňa očakávané výsledky. Sú to rôzne príklady rozkolísanosti a neriešiteľnosti určitých stavov, ktoré niekedy vedú až k negácii nadobudnutých skúseností v rámci arteterapie. Treba, samozrejme, povedať aj to, že arteterapia môže v jednotlivých momentoch garantovať stav blízky vnútornej rovnováhe. Ak sa tieto momenty dajú zachytiť pri našich stretávaniach pracovných alebo výstavných, sú to dôležité impulzy pre zachovanie tejto činnosti v rámci Ligy za duševné zdravie.
Peter Breier je jedným zo zakladateľov občianskeho združenia Liga za duševné zdravie. Niekoľko rokov pôsobil ako primár psychiatrickej kliniky FNsP Bratislava v Ružinove. Od roku 2006 žije v Anglicku, kde pracuje naďalej ako psychiater.
Katarína Čierna je kurátorkou Zbierky insitného umenia v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Od roku 1994 pripravuje medzinárodné periodické podujatie INSITA – výberovú umeleckú výstavu zameranú na prezentáciu autentických hodnôt neškoleného výtvarného prejavu: naivného umenia, art brut a umenia outsiderov.
Daniel Hevier je básnik, prozaik, dramatik, scenárista, textár a autor literatúry pre deti a mládež. V rokoch 1982 – 1989 pracoval ako spisovateľ v slobodnom povolaní. Po roku 1989 sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi. Príležitostne učí na rôznych typoch škôl a vedie kurzy tvorivého písania a vnútornej kreativity.
Nada Kančevová študovala dejiny umenia na FFUK v Bratislave. Pracovala ako kurátorka v zbierke úžitkového umenia a dizajnu v SNG. Od roku 2008 spolupracuje s Ligou za duševné zdravie pri realizácii projektov venovných ľuďom, ktorí majú skúsenosť s duševným ochorením.
Vladimír Kordoš patrí k predstaviteľom strednej generácie výtvarného umenia na Slovensku. Od roku 1973 do roku 2011 pedagogicky pôsobil ako stredoškolský profesor na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave. Je členom výtvarnej skupiny A-R. Od roku 2003 pôsobí ako výtvarný lektor v Lige za duševné zdravie.
Dušan Nágel pôsobí od roku 1999 ako pedagóg na ZUŠ Exnárova 6 v Bratislave. Okrem toho sa venuje voľnej tvorbe, ilustračnej tvorbe a známkovej tvorbe. Od roku 2008 pôsobí ako výtvarný lektor v Lige za duševné zdravie.
Ján Šuba je pediater a detský psychiater, predseda občianskeho združenia Duševné zdravie detí, podpredseda výboru Slovenskej psychiatrickej spoločnosti. Od roku 2008 je primárom na Klinike detskej psychiatrie v Bratislave.
